28.10.2017

Poklad v Trenčianskych Bohuslaviciach

TRENČIANSKE BOHUSLAVICE / Archeológovia z Poľska, z Maďarska a zo Slovenska podľa vlastných slov našli poklad. Našli konštrukciu stanu, pod ktorým sa ukrývali lovci mamutov. Šesť driev tam ležalo od obdobia 25 000 rokov pred naším letopočtom. Archeológom sa teda potvrdilo to, čo si celý čas mysleli, že lovci používali stany.

www.noviny.sk/slovensko/272796-na-slovensku-nasli-stan-lovcov-mamutov-archeologovia-hovoria-o-poklade

Z histórie obce

Najstaršie osídlenie obce - prehistorická doba

Trenčianske Bohuslavice sú jednou z mála obcí na Slovensku, kde na základe výsledkov archeologického prieskumu možno s istotou hovoriť o konkrétnych podmienkach života v staršej dobe kamennej - paleolite. Paleolit je najdlhšie obdobie v dejinách ľudstva, obdobie boja človeka s prírodou, kedy len bral, čo mu poskytovala bez toho, aby sa snažil o jej pretvorenie. Živil sa skupinovým lovom, zber rastlinnej potravy bol len doplnkový.  

O živote paleolitického lovca nám podal svedectvo archeologický výskum, ktorý v rokoch 1981 - 1985 uskutočnil dr. Juraj Bárta, pracovník Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre. Nálezisko, ktoré sa  nachádza na nízkej sprašovej terase nad potokom Bošáčka, v miestach bývalej tehelne, má veľký význam nie len pre históriu obce, ale aj pre naše najstaršie dejiny a dejiny ľudstva ako také. Jedným  z najvýznamnejších poznatkov výskumu bolo zachytenie obytnej chaty s kolovou jamou, v ktorej bolo ohnisko. Ohniská sa na skúmanej ploche objavili dokonca dve. Jedno z mladšej fázy osídlenia, približne kruhovitého tvaru, po obvode obložené riečnymi okruhliakmi, v strede s pieskovcovými platňami. Prvý nález tohto druhu na Slovensku predurčil jeho vyzdvihnutie priamo v teréne a umiestnenie do expozície múzea v Novom Meste nad Váhom. Rozbor kostí ukázal, že zdrojom potravy bol predovšetkým mamut, ale našli sa i kosti sobov, stepných koní a menších cicavcov.

Dnes môžeme skonštatovať, že v Trenčianskych Bohuslaviciach žil praveký človek - lovec mamutov v mladom paleolite, jeho nástroje radíme ku kultúre nazývanej gravettien, teda do obdobia 32 000 - 23 000 pred Kr.

Obdobie neskorej doby kamennej, eneolit, charakterizuje výrazné zaľudnenie celej Bošáckej doliny. Je to obdobie prvých roľníkov, ktorí už používali prvé kovové nástroje a ozdoby, výrobky z medi. Jedná sa o obdobie cca druhej polovice 4. tisícročia pred Kr. 

Trenčianske Bohuslavice sa stali pojmom v kruhoch európskej archeologickej verejnosti vďaka nálezu depotu z doby bronzovej. Tento vzácny nález, nájdený pod Tureckom v roku 1904 miestnym gazdom Jánom Ondráškom, získal obuvník z Dolného Sŕnia Št. Svetský, ktorý ho venoval Matičnému múzeu v Martine. Bronzový poklad, ktorý obsahoval 95 kusov o celkovej hmotnosti 4,88 kg, tvorili zlomky rôznych predmetov, meč, kopie, nože, dlátka, kosáky, sekery, kladivá a ďalšie. Tento nález nepochybne patril miestnemu remeselníkovi, ktorý tu žil asi pred tri tisíc rokmi. Dodnes sa o nález zaujímajú odborníci, bol prezentovaný na výstave o bronzových pokladoch, ktorú videli státisíce návštevníkov, publikovaný v odbornej cudzojazyčnej literatúre a čiastočne v populárnovedeckej tlači. 

Stredovek a moderné dejiny

Za prvú písomnú zmienku o Bohuslaviciach sa zvykla považovať listina z roku 1208, ktorú vydala Ostrihomská kapitula na podnet nitrianskeho županaTomáša. Listina je významná tým, že obsahuje vzácne údaje o lokalitách a území hraničiacom s biskupskými majetkami. Vyskytuje sa v nej po prvý raz aj údaj o prediu (majetku, osade) Buczlai. Ide o územie istého Buczlaia (Budslava), syna Vojtecha (Woyte), pravdepodobne jedného z jobagiónov Trenčianskeho hradu. Z opisu hraníc, uvedenom v pôvodnom dokumente, nie je však možné jednoznačne lokalizovať o ktorú obec ide. Isté je len to, že obec spomínaná v listine ako Buczlai ležala na pravom brehu Váhu, čo je i prípad Bohuslavíc, pretože s riekou Váh mala južné hranice. Ostatné hraničné body sa môžu vzťahovať aj na iné obce na Považí. Podobnosť názvu Buczlai s názvom Bohuslavice je jediné, čo by nás mohlo oprávňovať k tomu, aby sme mohli obce stotožniť. V prípade, keby sme túto verziu uznali za správnu, vyriešili by sme tým i otázku pôvodu názvu našej obce, pretože by sa menovala po jej prvom vlastníkovi, aj keď nie je celkom isté, či slovanské meno Buczlai je identické s menom Bohuslav. 

Na tomto mieste je potrebné zmieniť sa aj o inej interpretácii textu listiny z roku 1208. Významný slovenský diplomatik, univ. prof. Richard Marsina predpokladá osadu Buczlai bližšie k Trenčínu, podľa neho ide o časť chotára Bolešova pri Pruskom.

Aj keby sme sa stotožnili s názorom, že Bohuslavice sa v listine z roku 1208 nespomínajú, ale ide o inú obec na Považí, jednako by to nevylučovalo možnosť, že obec už vtedy existovala. Už z archeologických nálezov vieme, že kontinuita osídlenia Bohuslavíc nebola nikdy prerušená. Takmer s určitosťou môžeme tvrdiť, že osada, ktorá bola vstupnou bránou do Bošáckej doliny, jestvovala už v období ranného stredoveku, podobne ako i ďalšie susedné obce. 

O najstarších majiteľoch Bohuslavíc sa dozvedáme z písomných prameňov v roku 1436, kedy sa spomína rod Bohuslavických. V tomto období /podobne ako Rakoľubský, Kočovský/, si už zemania na spoločenskoprávnu identifikáciu popri svojom rodovom mene dávali často aj označenie názvu bydliska alebo rodového sídla. 

Výskyt názvu obce podľa historických prameňov je nasledujúci: 

1436 - Boguzlawicz       1450 - Bohwzlawycz    1453 - Bohuzlawicz    

1481 - Bohwzlawicze     1484 - Possessio Bohuzlawycz    1548 - Bohuzlawecz  

1615 - Possessio Bohuszlavicz    1773 - Bohuszlawicz     1786 - Bohuslavitz    

1808 - Bohuslawice   1863 - Bohuszlavicz      1907 - 1913 maďarsky Bogoszló    

 od r. 1927 Trenčianske Bohuslavice

 Ďalšími majiteľmi Bohuslavíc boli od roku 1616 nepretržite až do prvej polovice 18. storočia Jakušičovci, bohatí vlastníci rozsiahleho panstva, pochádzajúci z Chorvátska, z obce Orbova, ktorí prišli do Trenčianskej župy v polovici 16. storočia. Aj keď nepatrili Bohuslavice do rozsiahleho komplexu Beckovského panstva, ale boli v držbe zemianskych a šľachtických rodín, vyskytovali sa aj tu územné spory. Nakoľko chotárne hranice nikdy neboli presne stanovené, dlhotrvajúce spory často krát končili pred prísažným Trenčianskej župy, alebo u panovníka. 

Od roku 1749, s donáciou palatína Pálfiho, prevzali obec na celé storočie Erdödyovci. Starý uhorský veľmožský rod, z ktorého pochádzali viacerí cirkevní, svetskí aj vojenskí hodnostári, biskupi, kráľovskí kancelári, palatíni, župani a vojvodcovia, mal pôvod v mestečku Erdöd v Sedmohradsku, dnešnom Rumunsku. Spríbuznený bol s mnohými významnými šľachtickými rodmi v Uhorska, patrili mu obrovské majetky po celom Uhorsku i v Chorvátsku, rozmnožené dedením a výhodnými svatbami. Na území dnešného Slovenska mu patrilo hradné panstvo Smolenice, Dobrá voda, Ludanice, časti panstiev Oravského hradu, Čachtice, Beckov s dielom Bohuslavíc, Strečno a od roku 1720 aj Hlohovec a časť Piešťan.

Pánom Bohuslavíc sa stal Anton Erdödy, generál cisárskej armády, ktorý začal v roku 1759 so stavbou veľkolepého kaštieľa, kaplnky a hospodárskych dvorov. Po dokončení kaštieľa a kostola v rokoch 1762 -63 dal Anton doviezť pozostatky Adeorata - Martýra, ktorý je tam uložený dodnes. Okázalá cirkevná slávnosť na túto počesť sa konala 30. júla 1764. Vonku, pred kaštieľom, sa prostému ľudu prihováral po slovensky predstavený kláštora františkánov vo Sv. Kataríne neďaleko Trnavy. V kaplnke odbavoval pontifikálnu omšu panstvu a pozvaným hosťom prepošt a kanonik nitrianskej diecézy Ján Lukaczy a trnavský kazateľ sa ku všetkým prihováral po nemecky.

Erdödy dal podľa vzoru francúzskeho Versailes vybudovať v okolí kaštieľa prekrásny park siahajúci až po úbočie a pred kaštieľom, na močaristej pôde, ktorú museli najskôr odvodniť, okrasnú záhradu. V parku vysadenom cudzokrajnými drevinami  bolo rozmiestnených popri cestičkách 400 sôch a figúr, fontány, voda chrlila aj v blízkej jaskyni, kde bolo jazierko. Rovnako honosný ako exteriér bol aj interiér kaštieľa.

Posledným erdödyovcom, ktorý zdedil Bohuslavické panstvo bol Augustín Breuner, od ktorého kúpil panstvo aj s kaštieľom a priľahlým majetkom barón Fould Springer, čo bol začiatok konca. Zadĺžený barón, zapletený do machinácií okolo stavby Považskej železnice, pre nedostatok financií dal v roku 1905 zbúrať veľkolepé dielo - kaštieľ. Od zámeru zlikvidovať aj kaplnku ho údajne odhovoril maliar Hanula, ktorý pracoval na interiéri kostola v susednej Bošáci. 

Podrobnejšie údaje o obyvateľstve priniesla prvá celouhorská štatistika, povinné sčítanie ľudu za Jozefa II. v r. 1784 - 1787. V Bohuslaviciach bolo vtedy 29 domov, bývalo v nich 44 rodín, celkový počet obyvateľov bol 280 ľudí. V roku 1882 bolo v obci už 51 domov, bývalo tam 365 obyvateľov. 324 bolo slovenskej národnosti, 22 nemeckej, 1 maďarskej. Podľa vierovyznania bolo 337 katolíkov, 15 evanjelikov, 13 židov. 14 obyvateľov bolo negramotných. Už vtedy boli majiteľmi krčmy, zájazdového hostinca a mäsiarstva známe židovské rodiny, ktorí mali majetky aj v susednej Bošáci a okolitých obciach.

Obyvateľstvo obce sa sa venovalo poľnohospodárstvu, ovocinárstvu - predaju čerstvého aj sušeného ovocia. Slivky, jablká, hrušky ako i lekvár a tekutý mok z nich chodievali predávať ešte v 19. storočí na pltiach až na juh - do Komárna, Budapešti, ba až do miest a dedín pri srbských hraniciach. Trenčianske Bohuslavice boli široko-ďaleko známe aj výrobou súkna - v dedine pracovalo až 13 dielní. 

Pozemkové práva sa v pozemkových knihách začali zapisovať po roku 1861, keď prešla kompetencia riešenia problematiky vlastníckych vzťahov na stoličné súdy. Neskôr vznikli aj prvé mapy, Bohuslavická je z roku 1865. Je na nej zachytený celý chotár obce s množstvom parciel, najhustejšia parcelácia bola samozrejme v oblasti pozemkov Breunera / neskôr Foul- Springerovcov / v strede dediny a v časti, kde bol park, pod Hájnicou, na Kopaniciach a v susedstve s Bošácou. Panstvo vlastnilo aj liehovary, tehelne a mlyny, nepretržite od r.1887 až do r. 1948, kedy všetko prevzali štátne majetky.

 Spracované na základe materálov použitých v publikácii

 Trenčianske Bohuslavice / 1998 /